Vo videohrách by ste sa určite nemali snažiť úmyselne si znížiť zdravie, však? A predsa som tu, v Divinity Original Sin 2, a túto logiku hádžem rovno do koša. V tejto chvíli sa aktívne snažím zraniť v zápale boja. Dokonca ani nebojujem, len spamujem koniec ťahu pre každého člena partie, kým jedna postava nedostane dostatok zásahov. Všetko mi na tom pripadá nesprávne – akoby som sa pripravoval na pád – ale po tom, čo som videl, ako to môže dopadnúť, ak to urobím inak, musím nasledovať svoj inštinkt. Ak to jednoducho vydržím, môžem sa vyhnúť krviprelievaniu. Jednoducho to viem. Túto teóriu si môžem s istotou overiť len vďaka najnovšej RPG od Larianu, pretože ak ma Baldur’s Gate 3 niečo naučila, tak to, že riešenia alebo metódy riešenia konfliktov nie sú vždy tie najkonvenčnejšie.
Isté je, že bitka sa nekončí mojou smrťou, ale keď sa ukazovateľ zdravia mojej postavy dostatočne zníži. Všetci účastníci boja prežijú ďalší deň a moje odhodlanie zdržať sa odvety je vďaka tomu okamžite odmenené. Divinity Original Sin 2 som sa chystal vyskúšať už roky a pri stretnutiach, ako je toto, som si vyčítal, že mi to trvalo tak dlho. Ako zarytý fanúšik RPG som už dávno so záujmom upieral zrak na toľko oceňované dobrodružstvo od Larianu. Koniec koncov, má veľa ingrediencií, ktoré ma priamo oslovujú: spoločníci, romantika, voľba a následky a poriadna porcia hrania rolí. Od jej prvého vydania v roku 2017 mi bola niekoľkokrát odporúčaná, ale až po zvládnutí Baldur’s Gate 3 som si bol skutočne istý, že sa s jej systémami dokážem popasovať.
Nový začiatok
(Obrázok: Larian Studios)
Po návrate k Dragon Age Origins kvôli Baldur’s Gate 3 sa svrbenie vyskúšať niečo nové v podobnom duchu len zintenzívnilo. Moja myseľ sa okamžite upriamila na Divinity Original Sin 2, a ako to už býva, Definitive Edition sa zhodou okolností práve predávala na PS4. Zdalo sa, že všetky hviezdy sú v jednej línii, a ja som to musel brať ako znamenie; teraz je ten správny čas sa do toho konečne ponoriť.
Vo videohrách by ste sa určite nemali snažiť úmyselne si znížiť zdravie, však? A predsa som tu, v Divinity Original Sin 2, a túto logiku hádžem rovno do koša. V tejto chvíli sa aktívne snažím zraniť v zápale boja. Dokonca ani nebojujem, len spamujem koniec ťahu pre každého člena partie, kým jedna postava nedostane dostatok zásahov. Všetko mi na tom pripadá nesprávne – akoby som sa pripravoval na pád – ale po tom, čo som videl, ako to môže dopadnúť, ak to urobím inak, musím nasledovať svoj inštinkt. Ak to jednoducho vydržím, môžem sa vyhnúť krviprelievaniu. Jednoducho to viem. Túto teóriu si môžem s istotou overiť len vďaka najnovšej RPG od Larianu, pretože ak ma Baldur’s Gate 3 niečo naučila, tak to, že riešenia alebo metódy riešenia konfliktov nie sú vždy tie najkonvenčnejšie.
Isté je, že bitka sa nekončí mojou smrťou, ale keď sa ukazovateľ zdravia mojej postavy dostatočne zníži. Všetci účastníci boja prežijú ďalší deň a moje odhodlanie zdržať sa odvety je vďaka tomu okamžite odmenené. Divinity Original Sin 2 som sa chystal vyskúšať už roky a pri stretnutiach, ako je toto, som si vyčítal, že mi to trvalo tak dlho. Ako zarytý fanúšik RPG som už dávno so záujmom upieral zrak na toľko oceňované dobrodružstvo od Larianu. Koniec koncov, má veľa ingrediencií, ktoré ma priamo oslovujú: spoločníci, romantika, voľba a následky a poriadna porcia hrania rolí. Od jej prvého vydania v roku 2017 mi bola niekoľkokrát odporúčaná, ale až po zvládnutí Baldur’s Gate 3 som si bol skutočne istý, že sa s jej systémami dokážem popasovať.
Nový začiatok
(Obrázok: Larian Studios)
Po návrate k Dragon Age Origins kvôli Baldur’s Gate 3 sa svrbenie vyskúšať niečo nové v podobnom duchu len zintenzívnilo. Moja myseľ sa okamžite upriamila na Divinity Original Sin 2, a ako to už býva, Definitive Edition sa zhodou okolností práve predávala na PS4. Zdalo sa, že všetky hviezdy sú v jednej línii, a ja som to musel brať ako znamenie; teraz je ten správny čas sa do toho konečne ponoriť.
Najskôr som sa musel rozhodnúť, za koho budem hrať, čo nie je jednoduché, keď vás v hre privíta množstvo zaujímavých zavedených postáv, z ktorých si môžete vybrať. Podobne ako Baldur’s Gate 3, aj Divinity umožňuje vytvoriť si vlastnú postavu alebo hrať za jednu z predpripravených origin postáv. Po prečítaní mnohých a mnohých redditových vlákien sa zhodli na tom, že hrať za origin postavu je pre začiatočníkov, ako som ja, dobrá voľba, a hoci sa na internete objavuje množstvo prípadov, ktoré sa týkajú toho, koho je najlepšie vybrať, rozhodol som sa pre origin, ktorý ma volal najviac. Najčastejšie ma priťahujú osoby so strieborným jazykom, osoby s rošťáckymi vlastnosťami, atmosférou tajomna alebo ktokoľvek s tvorivým talentom. V hre Baldur’s Gate 3 je bard zďaleka mojou najobľúbenejšou triedou, pokiaľ ide o hranie rolí.
Vývoj postavy
(Obrázok: Larian Studios)
Moja najobľúbenejšia NPC v hre Baldur’s Gate 3 predstavuje všetko, čo mám na RPG od Larianu rád: „Netušil som, že budú existovať Rolaniti, národ Rolanov alebo ríša Rolanov“
S týmto vedomím mi Lohse zaškrtol veľa týchto políčok z možnej zostavy. Nielenže je to hudobník a umelec s vtipmi šaša, ale má aj celkom zaujímavé tajomstvo. Podľa vlastných slov Lohseovej je jej telo „ihriskom pre duchov, prízraky… a ešte horšie veci“ a zdá sa, že hlas, ktorý je silnejší ako všetky ostatné, chce ovládnuť jej telo. V skutočnosti, ako som neskôr zistil, práve tento hlas viedol k nešťastnej potýčke, keď som ju musel nechať niekoľkokrát zasiahnuť, aby som nezabil elfa, ktorého som chvíľu predtým pomohol zachrániť.
Zatiaľ som sotva poškriabal povrch jej príbehu, ale hneď na úvod sa mi páčilo, ako mi Divinity Original Sin 2 predstavila možnosti dialógov, ktoré sú jedinečné pre Lohse a jej talent. Už od chvíle, keď som sa prebudil na lodi, zajatý a obkľúčený Magistrami, som mal pocit, že hrám rolu na jej mieste. Celé nastavenie dobrodružstva je rovnako lákavé ako v hre Baldur’s Gate 3, aj keď moja cesta na palube plachetnice naberie ťažký spád vďaka záhadnej postave, ktorá rozpútala chaos, a… krakenovi? Stále neviem, čo sa deje, ani čo Lohse čaká, ale už sa neviem dočkať, kedy to zistím.
Úloha, ktorú treba zohrať
(Obrázok: Larian Studios)
Vo videohrách by ste sa určite nemali snažiť úmyselne si znížiť zdravie, však? A predsa som tu, v Divinity Original Sin 2, a túto logiku hádžem rovno do koša. V tejto chvíli sa aktívne snažím zraniť v zápale boja. Dokonca ani nebojujem, len spamujem koniec ťahu pre každého člena partie, kým jedna postava nedostane dostatok zásahov. Všetko mi na tom pripadá nesprávne – akoby som sa pripravoval na pád – ale po tom, čo som videl, ako to môže dopadnúť, ak to urobím inak, musím nasledovať svoj inštinkt. Ak to jednoducho vydržím, môžem sa vyhnúť krviprelievaniu. Jednoducho to viem. Túto teóriu si môžem s istotou overiť len vďaka najnovšej RPG od Larianu, pretože ak ma Baldur’s Gate 3 niečo naučila, tak to, že riešenia alebo metódy riešenia konfliktov nie sú vždy tie najkonvenčnejšie.
Isté je, že bitka sa nekončí mojou smrťou, ale keď sa ukazovateľ zdravia mojej postavy dostatočne zníži. Všetci účastníci boja prežijú ďalší deň a moje odhodlanie zdržať sa odvety je vďaka tomu okamžite odmenené. Divinity Original Sin 2 som sa chystal vyskúšať už roky a pri stretnutiach, ako je toto, som si vyčítal, že mi to trvalo tak dlho. Ako zarytý fanúšik RPG som už dávno so záujmom upieral zrak na toľko oceňované dobrodružstvo od Larianu. Koniec koncov, má veľa ingrediencií, ktoré ma priamo oslovujú: spoločníci, romantika, voľba a následky a poriadna porcia hrania rolí. Od jej prvého vydania v roku 2017 mi bola niekoľkokrát odporúčaná, ale až po zvládnutí Baldur’s Gate 3 som si bol skutočne istý, že sa s jej systémami dokážem popasovať.
Nový začiatok