Prvý akt hry Baldur’s Gate 3 môže byť poriadne temný. V závislosti od rozhodnutí, ktoré urobíte, môžete vyvraždiť kopu nevinných ľudí, nechať ženu uväznenú v horiacej klietke a dokonca vraziť veveričku do stromu. Ale aj keď sa rozhodnete spáchať všetky tieto zverstvá, urobíte tak na pozadí rozprávky. Keď sa pozriete na správne miesta, čaká vás dobrodružstvo v štýle bratov Grimmovcov plné humoru a značnej dávky zábavy. A som tu, aby som vám povedal, že to všetko sa v druhom dejstve zastaví.
Ak ste s Baldur’s Gate 3 strávili viac ako pár hodín, viete, že vás hra nasmeruje na miesto s názvom Moonrise Tower, na západ od oblasti, v ktorej hru začínate. Bez toho, aby som prezradil príliš veľa, ide o miesto, ktoré je trochu poznačené pochybnými fantasy aktivitami, ktoré sa tam odohrávajú, a ja sa nebavím.
Podtmavá strana
(Obrázok: Larian)
Na jednej strane je tu naozaj výrazný nárast obtiažnosti. Pri recenzii Baldur’s Gate 3 som strávil dlhý čas v prvom akte, skúmal som takmer všetky príbehové vlákna, ktoré som našiel, a kým som sa dostal k východu mesiaca, obával som sa, že budem prelevelovaný. Nemusel som sa obávať – v jednom momente som zablúdil do opustenej budovy, kde som našiel minibossa trikrát väčšieho aj ako môj najväčší člen partie, ktorý dokázal šprintovať bezbožnou rýchlosťou a zjavne necítil bolesť. Odtiaľ som utekal do ďalšej budovy, kde sa ma pokúsila vydierať odporná obrnená príšera – údajne sestra príšery, pred ktorou som práve utekal – a potom ma zmlátila silnejšie, než sa to podarilo čomukoľvek v prvom akte.
Chvíľu som skákal od minibossa k vedľajšiemu questu v nádeji, že budem pokračovať v stratégii vidieť čo najviac z toho, čo Baldur’s Gate 3 ponúka, ale nakoniec som sa rozhodol vyraziť za hlavným questom. Dúfal som, že možno získam dostatok výbavy alebo skúseností, ktoré ma posunú bližšie k mojej komfortnej zóne RPG – k miestu, kde síce stále musím zapájať mozog, aby som vyhral, ale kde si udržujem pevnú výhodu nad svojimi protivníkmi. Nanešťastie sa tak nestalo a ja som strávil niekoľko hodín v dungeone, ktorý bol náročný pre moju partiu aj pre moje čelné laloky, pretože sa v ňom spájali zložité súboje, komplexné hádanky a trýznivý vývoj postavy.
To všetko bolo spojené s úprimne mizerným svetom. Zatiaľ čo v prvom akte svietilo slnko na druidské háje a tábory goblinov, druhý akt sa odohráva v časti Mečového pobrežia plnej doslova všetko pohlcujúcej temnoty. Zablúdite príliš ďaleko z vychodených ciest a budete za to potrestaní ešte skôr, než náhodou narazíte na súboj s bossom. Spolu s tým to zabilo moju túžbu po prieskume, a hoci niektoré z najlepších kúskov prvých hodín s hrou sú veci, ktoré nájdete takmer náhodou, mám pocit, že sa nikdy nedozviem, aké tajomstvá sa skrývajú okolo Moonrise Tower, pretože som tam jednoducho nechcel tráviť ďalší čas. Podobne môj prístup k hlavnému questu znamenal, že sa automaticky vyriešilo niekoľko zaujímavých vedľajších questov, čo znamená, že budem potrebovať ďalšie hranie, ak ich chcem vidieť v praxi. Zatiaľ však šprintujem smerom k Baldur’s Gate a nikdy sa neohliadnem späť.
Moonlighting
(Obrázok: Larian)
Aj keď by som rád hodil Moonrise Towers za hlavu, má niekoľko spásonosných vlastností. Títo odporní súrodenci (a ich brat) spoločne ponúkajú jedny z najzaujímavejších mechaník nepriateľov a možností prestrihávania, aké som v hre zatiaľ videl, a rozhodne potvrdili moje tvrdenie, že vaše prvé hranie Baldur’s Gate 3 by malo byť bardom pre ich schopnosť nechať sa nahovoriť, a nie sa im postaviť čelom.
Je tu aj skutočne vynikajúci dungeon, bez problémov jeden z najlepších v hre. Opäť nebudem zachádzať do spoilerového teritória, ale plynulo spája hlavný quest s príbehmi dvoch pôvodných postáv hry. Je to dlhá, spletitá rukavica, ktorá preverí všetky vaše schopnosti, ak z nej chcete vyťažiť čo najviac; boj, riešenie hádaniek, rečnenie, hľadanie pokladov, kontrola schopností – vo všetkých budete musieť uspieť, ak chcete z tohto konkrétneho dungeonu vyťažiť čo najviac. Jeho vizuálne spracovanie je také prehľadné a efektívne, že vo mne vyvolalo pocit déja vu celej generácie CRPG, ktoré som nikdy nehral. A všetko to vrcholí komplexným súbojom s bossom a potenciálne mučivým rozhodnutím; z tohto dungeonu som sa vypotácal takmer na kolenách fyzicky aj emocionálne, dotlačený na hranice možností Baldur’s Gate 3.
Tieto momenty – v spojení s klasickým fantasy príbehom – sú takmer dostatočné na to, aby vykúpili druhý akt, ale aj tak som trochu sklamaný. Doslova sa naháňam, aby som sa dostal preč z Mesačných veží, a cítim, o koľko z hry pri tom prichádzam. Je zrejmé, prečo sa tak deje – ak vám 1. akt ukazuje, aká táto hra môže byť, 2. akt nastavuje stávky pred 3. aktom. Ale po tom, čo vo mne radostný, rozprávkový tón prvého z nich zanechal pocit, že som videl všetko, čo ponúka, som sklamaný, že o tento zážitok prichádzam aj v druhom. Zatiaľ ma láka samotné mesto Baldur’s Gate a ja sa chcem len vrátiť k plnohodnotnému dobrodružnému sandboxu, ktorý Larian ponúkol v tých prvých hodinách po osudnej havárii Nautiloidu.
Dobrou správou je, že som náhodou vytvoril najlepšiu možnú partiu Baldur’s Gate 3.